Drahí bratia, drahé sestry,
chcel by som sa s vami veľmi krátko podeliť o kúsoček z toho všetkého krásneho, čo v nás, v jeho posledných farníkoch, Braňo zanechal. Dovolím si ho oslovovať v tejto chvíli jeho krstným menom – bol totiž prvým kňazom v mojom živote, ktorý mi tykanie navrhol – bez toho, aby to ubralo na jeho dôstojnosti a úcte, ktorú sme k nemu všetci prechovávali.
Prežili sme s ním necelých osem nádherných objavných rokov, počas ktorých sme zažili veľmi hlboký vnútorný prerod. Z nás veriacich, ktorí sme sa po nedeľnej svätej omši zvyčajne roztratili domov, sa postupne stávali veriaci, bratia a sestry, ktorí začali pociťovať svoju vzájomnú blízkosť, náklonnosť a hľbší záujem o toho druhého. Už sme sa volali po mene ....., začali sme sa vďaka nemu vzďaľovať od toho smutného Sartrovského „Peklo, to sú tí druhí“ a namiesto slovíčka PEKLO sa tlačilo slovíčko NEBO, tak ako deťom nový trvalý zub.
Až pri Braňovi sme mnohí pochopili, že človek sa nemusí k Bohu brodiť náročnou cestou večne hľbajúceho a vlastnými myšlienkami strápeného mysliteľa, ale že Ježiša Krista môžeme nájsť vo svojich životoch veľmi jednoducho – vo svojich blížnych. A tak robil všetko preto, aby nám vytvoril pre takúto objavnú cestu čo najviac príležitostí. Naša fara bola vždy otvorená pre všetkých a postupne sa začala zapľňať a občas aj prepľňať - mladí, starí, rodiny s deťmi, spevokoly, stretká, farská rada – no prosto stretávali sme sa tam všetci, ktorí sme pociťovali túžbu previazať hlbšie naše pozemské cesty. Koľkože bolo tých spoločných stretnutí, letných splavov, plesov, lyžovačiek, letných dovoleniek, Bodiek za letom, Modlitieb otcov, Sväto-martinských hodov, farských táborov, miništrantských výletov ........, a každé stretnutie nebolo naplnené iba povrchnou ľudskou zábavou. Každodenná svätá omša mala vždy svoje pevné miesto, nech sme boli kdekoľvek.
Bolo ešte mnoho a mnoho aktivít, činov i skutkov, ktoré konal a veľa z nich robil v skrytosti. Nikdy nezostal zameraný len na veriacich z našej farnosti. Svoj mobil, ktorý s obľubou používal, ale hlavne svoje srdce mal plné svojich blížnych, ktorých si priniesol so sebou zo svojich predchádzajúcich pôsobísk. Vďaka Braňovmu „medzifarskému“ charakteru, boli mnohí z nás obdarení tým, že spoznali iných úžasných ľudí.
Vďaka ti Pane, za tento požehnaný čas plný ľudských príbehov a stretnutí!
Braňo nikdy nedokázal obsedieť, stále ho čosi poháňalo vpred. Myslel rýchlo a ešte rýchlejšie prezentoval svoje vízie a plány navonok. Aj svoj predčasný odchod si spravil vo svojom štýle a s náležitou rýchlosťou.
Áno bol rýchly, ale zároveň zostával uvážlivým, bol moderný, ale zároveň pravoverný, bol veselý a večne usmiaty, ale zároveň aj hĺbavý a modliaci sa, žil v celibáte, ale zároveň vytváral okolo seba veľkú farskú rodinu. Bol mimoriadne empatický, hlavne voči ľuďom, ktorí prežívali telesnú či duševnú bolesť. Ak sa mu niekto zveril so svojim krížom, hľadal spôsob ako mu pomôcť. Takého človeka si vložil hlboko do svojej duše.
Osobitný vzťah si vytvoril hlavne k deťom – niektoré z nich už medzičasom doviedol do dospelosti. Nikdy neľutoval čas, ktorý im venoval. Robil to s láskou a bytostnou potrebou duchovného prežitia svojho vlastného otcovstva.
Braňo sa viackrát zmienil, že to, čo nám tak trpezlivo odovzdával bolo odrazom toho, čo sám prežil ako dieťa i mladík vo svojom rodnom meste Trnave a považoval si za povinnosť, odovzdať to ďalej. Veľakrát z jeho úst zaznela veta „Bez vás sa ja do neba nedostanem !“ V poslednej dobe častejšie naznačoval, že vo farnosti všetko beží už aj bez jeho mimoriadneho nasadenia a cítil, že svoje ďaľšie odovzdávanie sa by už malo byť zrejme na inom mieste. Zabudol nám však povedať, že jeho nová farnosť už nebude z tohto sveta. Veľmi príznačná bola jeho posledná kázeň, ktorú sme počuli na nedeľnej detskej svätej omši pred jeho odchodom na dovolenku, dnes už vieme, že „večnú“. Hovoril o veciach tak známych a predsa nami mnohými zatláčaných kdesi do úzadia : „Človek vskutku nepozná deň ani hodinu svojej smrti a musí byť neustále pripravený na svoj odchod z tohoto sveta“, popritom gestikuloval a naznačoval, že v celej hĺbke si uvedomuje, že hovorí aj o sebe. Svojou náhlou a nečakanou smrťou akoby nám nástojčivo opakoval slová „Chlapi, ja som nežartoval, čo som povedal, myslel som vážne !“
Pred pár dňami sa mi dostal do rúk úplnou náhodou jeden e-mail, jeden z mnohých, ktoré zvyknem bez prečítania jedným kliknutím vymazať. Tento sa mi akosi nevedome vnútil a ja som ho prečítal. Stáli v ňom nasledovné, hoc jednoduché, ale pravdivé vety :
No povedzte, odkiaľ mohol autor tohto textu poznať nášho Braňa ?
V mojom živote boli doposiaľ dvaja kňazi, ktorí ma svojou osobnou pastoráciou vo farnostiach, kde som mal to požehnanie pobývať, výrazným spôsobom obdarovali. Boli nimi VDp.Drška z „Kútú“ a Braňo z Trnavy. Obaja sa veľmi dobre poznali a boli si navzájom veľmi blízki. Nie je to tak dávno, čo Braňo odprevádzal VDp.Dršku na jeho poslednej ceste. Pre oboch bola naša farnosť Kráľovnej rodiny ich poslednou zastávkou v ich kňažskej službe. Nech ich naša nebeská Kráľovná privedie oboch pred nášho nebeského Kráľa !
Všetci mu vďačíme za veľa – a naša vďačnosť nech nás pobáda a vedie k tomu, aby sme v tom, čo Braňo započal, pokračovali.
A na záver si dovolím zarecitovať zopár veršov, ktoré som vytrhol z básničky, ktorú napísal v deň Braňovej smrti jeden z jeho miništrantov, dnes už teda maxištrantov ako im s obľubou hovorieval :
Slnko dnes zapadá, Ach, zas a znova, Jednu dušu hľadá, čo čaká ju vlasť nová.
Také sú tie cesty, Večer zavriem oči, Prvý, druhý aj stý Ráno srdce mlčí.
Už sú rozpletené, našich ciest dráhy, Všetko odpustené, Odpočiň, náš drahý !
Radostné dať Zbohom, Nech zem viac len plače, Čo obklopí ťa tichom, Requiescat In Pace.
VĎAKA za všetko a DOVIDENIA v nebi !
Oto Štefanička